Divočina
Pozoruhodne úprimný skutočný príbeh o putovaní dlhom 1 770 kilometrov, ktoré zachránilo mladú ženu pred katastrofou a postavilo ju na nohy.
V dvadsiatich dvoch rokoch si Cheryl Strayedová myslela, že prišla o všetko. Po matkinej smrti sa rodina rozpŕchla a krátko nato jej skrachovalo manželstvo. O štyri roky, keď už nemala čo stratiť, urobila to najimpulzívnejšie rozhodnutie svojho života: odhodlala sa prejsť vysokohorský chodník Pacific Crest Trail od Mohavskej púšte cez celú Kaliforniu a Oregon až do štátu Washington, a to úplne sama. S diaľkovými túrami nemala nijakú skúsenosť a chodník bol iba „nejasnou exotickou myšlienkou plnou prísľubov“. No znamenal najmä prísľub, že znovu poskladá svoj rozsypaný život.
Hrdinka sa nevyhne stretnutiu so štrkáčmi či s medveďmi, prekonáva úmorné horúčavy, rekordný sneh, no vníma krásu i osamelosť svojej túry. Napínavé rozprávanie okorenené humorom živo zachytáva strach i radosť mladej ženy tvrdohlavo si raziacej cestu k cieľu napriek mizivej šanci na úspech. Púť ju takmer doženie do šialenstva, ale napokon posilní a zocelí.
Z anglického originálu Wild (Alfred A. Knope, New York 2012) preložila Saskia Hudecová.
- Žáner: Biografie, životopisy, osudy
- Jazyk: SK
- Vydavateľ: IKAR
- Väzba: Knihy viazané
- Formát: 135×205 mm
- Hmotnosť: 360 g
- Počet strán: 384
- Vydanie: 2013/08
- Poradie vydania: 1.
- ISBN: 978-80-551-3505-2
- EAN: 9788055135052
Ukážky z knihy
Po zvyšok dňa to bol pomalý pochod. Pohľadom som prečesávala zem aj obzor, vyľakal ma každý zvuk, a zároveň som si hovorila: Nebojím sa. Aj keď som bola otrasená, nemohla som necítiť vďaku za to, že som zazrela zopár zvierat, ktoré sa so mnou delili o miesto, až mi tak trošku začínalo pripadať ako moje. Ako som sa blížila ku koncu prvej etapy cesty, uvedomila som si, že aj navzdory ťažkostiam vo mne rastie láska k Pacific Crest Trail. Ruksak, aj napriek svojej váhe, sa mi už zdal takmer ako živý spoločník. Už nebol tým nemožným Volkswagenom Chrobákom, ktorý som si pred pár týždňami v moteli v Mojave s takou námahou vyložila na chrbát. Teraz mal môj ruksak meno Príšera.
Myslela som to v najlepšom zmysle. Žasla som nad tým, že to, čo potrebujem na prežitie, sa dá odniesť na chrbte. A najväčšie prekvapenie bolo, že to unesiem. Že unesiem neunesiteľné. Toto poznanie o mojom fyzickom a materiálnom živote sa jednoducho prelialo do citovej a duchovnej oblasti. Ohromovalo ma, že môj komplikovaný život môže byť taký jednoduchý. Nadobúdala som názor, že možno je správne, keď netrávim celé dni uvažovaním o svojom žiali, a možno tým, že sa musím sústrediť na fyzické utrpenie, časť môjho citového utrpenia odznie. Koncom toho druhého týždňa som si uvedomila, že odkedy som začala túru, ani raz som neplakala.
